Po dvoch rokoch sa s novým albumom vo februári vrátili reaktivovaní nemeckí PYOGENESIS. „A Kingdom To Disappear“ je druhou nahrávkou po reunione a zároveň je pokračovaním plánovanej trilógie o pre kapelu zaujímavých momentoch 19. storočia so zvláštnym prihliadnutím na dejiny nemeckých krajín. Zdá sa, že po rokoch opäť zvážneli, keď sa od tém smrti a zármutku z úvodu existencie postupne posunuli k civilnejším, neraz priam citovým záležitostiam, až kým sa na skoro desať rokov neodmlčali. A tak ako minule, aj teraz sa im podarilo stvoriť až nákazlivo chytľavé skladby, v ktorých si opäť nerobia ťažkú hlavu s tým, či sú dostatočne seriózne metaloví, prípadne vysoko umelecky hodnotní.

PYOGENESIS tentokrát pripravili intro, sedem pesničiek a záverečnú skoro 14-minútovú „epopeju“ „Everlasting Pain“, v ktorej vystriedajú námety na tri skladby, jednu divokú, druhú melancholickú a tretiu uvoľnene oddychovú. A klasickejšie kusy sú tiež podľa zhruba podobného modelu, traja Nemci a jeden Angličan nemajú problém zaryčať deväťdesiatkový death metal s nabrúsenými gitarami a hutným spodkom – najlepšie príklady v „Every Man For Himself And God Against All“ (námetom je príbeh Kaspara Hausera, „chlapca – záhady“) a „Blaze, My Northern Flame“, ktorý preskočí do melodického punku/alternatívneho rocku a k atmosférickým náladám. Nehovoriac o tom, že niektoré pasáže v „Everlasting Pain“ by obstáli aj ako detské uspávanky. Máme tu teda tvrdý metal s drsnými vokálmi, aj pohodové melódie s čistým spevom, divokosť aj uvoľnenie. „New Helvetia“ je akustická balada o európskej kolónii v Kalifornii v 1. polovici 19. storočia (nebola to žiadna idyla, obzvlášť nie pre domorodých „zamestnancov“), takisto skôr pohodovým pohladením je „That’s When Everybody Gets Hurt“, nasledujúca po bojovne optimistickej „We (1848)“. U mňa týmto albumom PYOGENESIS potvrdili, že ich návrat bol dobrý nápad, a perličkou pre tých, čo v 90. rokoch radi tancovali, môže byť, že spomínaný Angličan Gizz Butt (inak ENGLISH DOGS) hrával aj v THE PRODIGY.